Vonku to začínalo vyzerať na poriadny lejak, čo naznačovalo výbornú 6h cestu autobusom. Predsa, komu by sa chcelo cestovať za krásneho slnečného počasia zavretý v kambodžskom VIP autobuse (rozumej má špinavý záchod bez svetla s ručným splachovaním)? Nalodili sme sa a tak, ako je v kraji zvykom, vodič vytúroval klímu na maximum. Rád by som vedel, či v tých busoch majú aj regulátory, alebo len tlačítko freeze passengers/unfreeze passengers. Unfreeze tlačítko sa používa, keď už je v autobuse veľmi ticho. V krajine, kde priemerná najnižšia teplota je 21°C, som bol v topánkach, bunde, nohaviciach a triasol som sa ... . Nebola síce zima len mne, ale mohlo mi dôjsť, že to je už veľa a že sa možno deje ničo nedobré. Do hlavného mesta Phnom Penh sme dorazili okolo 2ej ráno a v ten deň večer som už mal hnačky a nevoľno. Hnačka, to je v pohode, Endiaron, nejaký Env... (už nepamatám), Ibalgin a človek je ráno ako rybička, však? Houby! Kambodžská pomsta je sladšia, ako by som čakal.
Druhý deň večer, využívam urgentný príjem nemocnice Calmette. Hneď na vstupe ležia ľudia s odhalenými dokaličenými končatinami a infúziami v ruke. Prostredie je nehostinné a napätie ticho preráža len nepravidelné pípanie kardiogramu. "Tu neostávam", vravím Piňatovi. Napriek tomu viem, že toto je ešte veľmi dobré a neviem o príjemnom urgentnom príjme v nemocnici. Stretávame doktora. Po prvom pokuse vysvetliť mu, čo sa deje plnou vetou, som stratil nervy a nechal hovoriť Piňata singličtinou (rozumej angličtina bez časov a len s kľúčovými výrazmi). "He sick, he fever, he vomit", vysvetľuje Piňat. Na to zaznela otázka od doktora, či tam chcem ostať. Rozhliadol som sa okolo, mal som v tej cvhíli pocit, že niekoľko kardiogramov už dopípalo a splynuli do jedného monotónneho zvuku. Pokýval som hlavov, že ani náhodou. Skutočne som sa bál, že ma nechajú niekde na chodbe, do ruky dajú infúziu, zavesia ju na klinec na stenu a o už sa odtiaľ nedostanem. Položili ma na lôžko, odmerali teplotu, zobrali krv, ohmatali brucho a pozreli sa do úst. Poslali ma na ultrazvuk, či nemám zapálený appendix. Doktor na ultrazvuku bol očividne zvyknutý na vychudnutých kambodžanov, pretože na moje sadielko tlačil tak, že som nevedel, z ktorej strany ma vlastne brucho bolí. Appendix našťastie OK (teda nebol nájdený). Keď som sa dozvedel, koľko som mal teplotu, tak som chcel ostať. Myslím, že v Európe by ma už pri 40°C boli dávno zavreli. Tentokrát však doktor tvrdil, že nie, že sa máme staviť ráno po výsledky krvných testov. Tak, O.K.
Tretí deň, okolo 12ej naobed som už vedel, že tentokrát tam ostanem, pretože akýkoľvek pohyb bol problematický a Chruňo s Piňatom na mna pozerali, či umriem, alebo som už umrel. V nemocnici ma položili na lôžko a pichli do mňa infúziu. Lôžko bolo robené na výšku priemerného kambodžana .. teda pre mňa malé (meriam cca 185cm). Dali mi vypiť Smectu, ale nedali mi pohár ani vodu. Piňat teda miešal Smectu do malých nádobiek, ktoré sa používajú na prevoz vzoriek ľudských exkrementov. Sestrička sa z nás rehotala, mne do smiechu nebolo ... verím, že používajú vždy nové a neumývajú ich niekde vzadu. Doktorka vybrala nejaké tabletky, vysypala ich na holú ruku a dala Piňatovi, aby mi ich podal. Hygiena sa im asi veľmi nepáči ani v nemocnici. Nabehol sestričiak (sestrička v mužskom prevedení) a spravil nejaký pohyb rukou. Kým som pochopil, že mám ísť za ním, tak ma už ťahal za infúziu do vozíka. Ideme na izbu. Neviem, či som sa tešil, alebo bál ... v každom prípade, veril som tým ľuďom, že vedia čo robia. V polke cesty vybehla naproti nejaká ženská v bielom, niečo na diaľku zakričala a vozík sa otočil naspať na urgentný príjem. Nemal som nič proti, celkom sa mi páčilo, že ma vozia :). Na príjme doktor vybral nejaké zvláštne pero, spravil zopár neidentifikovateľných pohybov a vozík sa začal vracať. Tentokrát však odbočil doľava, cez nádvorie. Pochopil som, že ideme konečne na lôžko. Cestou sme si všimli, že ľudia v nemocnici normálne "kempujú". Celé rodinky sedeli medzi stromami, mali natiahnuté siete na spanie, ryžu ... jednoducho všetko. Chápal som, že to bude sučasťou ich rodinného života, ktorý tak milujú, ale to som ešte nevedel, že bez rodiny to v nemocnici môže byť tak tažké.
Na moje prekvapenie, mám luxusnú izbu, v rámci pomerov, samozrejme. Sám na izbe a ešte aj klíma a ventilátor! No luxus za 50$/noc :). Do 20min bolo okolo mňa 5 doktorov a veci sa dali do pohybu. Na infúzii mi začali pribúdať rôzne flaštičky s antibiotikami a mne časom začalo byť lepšie. Aj vysvetlovanie išlo lepšie a dokonca, boli tam aj takí, čo vedeli dobre anglicky. Len škoda, že na záchod bolo treba chodiť cez chodbu a s kľúčikom. Držiaku na infúzie nefungovali koliečka a tak ho bolo treba zakaždým zdvihnúť do vzduchu. Záchod síce nemal dosku na sedenie a behali po ňom mravce, ale ja som sa pred ničím nezastavil (a ani som sa nemohol). Koniec koncov, komáre a mravce žili aj so mnou na izbe. Šváby, ktoré behali po dvore sa tam našťastie nedostali. Časom som si všimol ešte jednu zaujímavú vec - izba je super nelogicky vyriešená. Čokoľvek chcete spraviť, tak sa musíte postaviť. Vypnúť svetlo, zmeniť klímu, zapnúť ventilátor, nabiť mobil, ísť po vodu ... . Nič nebolo na dosah ruky.
Už neviem, ktorý deň to bol, začalo pršať. Nielen vonku, ale aj do mojej izby. Toto ma trošku vystrašilo. Vyšiel som teda po nejaký ten personál a ukazujem na zväčšujúcu sa škáru. "Water, water ... and bigger ... before small", vravím nechápavo vyzerajúcemu sestričiakovi. Asi by ste čakali, že ma presunie na inú izbu. Vyvediem Vás z omylu. Dal mi do ruky hrniec, že mám zbierať vodu. Vtedy som nechápavo pozeral zase ja. Našťastie zasiahla energická sestrička v stredných rokoch a presťahovala ma do inej izby. Tentokrát som už nemusel na záchod cez chodbu, pretože som dostal privátny. Dokonca držiaku na infúziu fungovali tri zo štyroch koliečok. A keďže som sa aj priučil, tak som rýchlo schmatol mop, aby som ním mohol vypínať a zapínať svetlo z postele. Chceli mi ho zobrať, ale nedal som sa.
Keď som vyhladol, čo bolo veľmi dobré znamenie, tak som sa po čase čakania na Chruňa a Piňata rozhodol, že už som dosť silný a môžem sa prejsť po vonku. Vodu som zohnal, chleba alebo sucháre ani náhodou. Keď som išiel od jedálne, do ktorej som ešte nemal odvahu ani vôjsť, tak si ma zastavila istá lokálna slečna.
"Kam idete, pane?"
"Hmmm, tak nenašiel som nič na jedenie, tak idem naspäť na izbu."
"A kde je Vaša izba?"
"Tu naľavo."
"A ste si istý, že to zvládnete?"
"Určite viete číslo a ako sa tam dostať?"
"To vyzerám až tak zle?"
Najprv som nechápal o čo ide, myslel som, že chce byť len milá a prípadne pomôcť stratenému bielemu ksichtu na infúzii, ale rýchlo som pochopil. Všetci tam totiž majú niekoho: rodičov, deti, starých rodičov alebo všetkých spolu. Od tejto chvíle ma začali strážiť. Nevedel som sa dostať ani na vzduch, pokiaľ tam neboli Piňat s Chruňom. Jednoducho, s tým, že tám niekoho stále máte, sa akoby počíta vopred. Ešte aj sestričiak sa vždy pýtal, kedy dorazia kamaráti.
Na záver by som rád dodal, že ma za dva dni a tri noci (a za 400$) dali poriadne do laty. Normálne jem a cítim sa dobre, hoci ešte sa pôjdem nechať preveriť. Napriek tomu, ako nemocnica vyzerala a tomu, že sestričiakovi spadla infúzia rovno na moju hlavu, doktori boli rýchli a to, čo spravili, fungovalo natoľko, aby som po opustení nemocnice prežil 24 hodín na letiskách a v lietadle bez väčších problémov. Zvyšný personál bol vskutku milý a nápomocný.
Ďakujem Chruňovi a Piňatovi za dodávky jedla a dobrej nálady do nemocnice! ;)
Váš Klátič!
p.s.: nebojte sa o mňa, zajtra idem k doktorke ;).
