streda 4. augusta 2010

Keď v Kambodži ide o hovno

Vonku to začínalo vyzerať na poriadny lejak, čo naznačovalo výbornú 6h cestu autobusom. Predsa, komu by sa chcelo cestovať za krásneho slnečného počasia zavretý v kambodžskom VIP autobuse (rozumej má špinavý záchod bez svetla s ručným splachovaním)? Nalodili sme sa a tak, ako je v kraji zvykom, vodič vytúroval klímu na maximum. Rád by som vedel, či v tých busoch majú aj regulátory, alebo len tlačítko freeze passengers/unfreeze passengers. Unfreeze tlačítko sa používa, keď už je v autobuse veľmi ticho. V krajine, kde priemerná najnižšia teplota je 21°C, som bol v topánkach, bunde, nohaviciach a triasol som sa ... . Nebola síce zima len mne, ale mohlo mi dôjsť, že to je už veľa a že sa možno deje ničo nedobré. Do hlavného mesta Phnom Penh sme dorazili okolo 2ej ráno a v ten deň večer som už mal hnačky a nevoľno. Hnačka, to je v pohode, Endiaron, nejaký Env... (už nepamatám), Ibalgin a človek je ráno ako rybička, však? Houby! Kambodžská pomsta je sladšia, ako by som čakal.

Druhý deň večer, využívam urgentný príjem nemocnice Calmette. Hneď na vstupe ležia ľudia s odhalenými dokaličenými končatinami a infúziami v ruke. Prostredie je nehostinné a napätie ticho preráža len nepravidelné pípanie kardiogramu. "Tu neostávam", vravím Piňatovi. Napriek tomu viem, že toto je ešte veľmi dobré a neviem o príjemnom urgentnom príjme v nemocnici. Stretávame doktora. Po prvom pokuse vysvetliť mu, čo sa deje plnou vetou, som stratil nervy a nechal hovoriť Piňata singličtinou (rozumej angličtina bez časov a len s kľúčovými výrazmi). "He sick, he fever, he vomit", vysvetľuje Piňat. Na to zaznela otázka od doktora, či tam chcem ostať. Rozhliadol som sa okolo, mal som v tej cvhíli pocit, že niekoľko kardiogramov už dopípalo a splynuli do jedného monotónneho zvuku. Pokýval som hlavov, že ani náhodou. Skutočne som sa bál, že ma nechajú niekde na chodbe, do ruky dajú infúziu, zavesia ju na klinec na stenu a o už sa odtiaľ nedostanem. Položili ma na lôžko, odmerali teplotu, zobrali krv, ohmatali brucho a pozreli sa do úst. Poslali ma na ultrazvuk, či nemám zapálený appendix. Doktor na ultrazvuku bol očividne zvyknutý na vychudnutých kambodžanov, pretože na moje sadielko tlačil tak, že som nevedel, z ktorej strany ma vlastne brucho bolí. Appendix našťastie OK (teda nebol nájdený). Keď som sa dozvedel, koľko som mal teplotu, tak som chcel ostať. Myslím, že v Európe by ma už pri 40°C boli dávno zavreli. Tentokrát však doktor tvrdil, že nie, že sa máme staviť ráno po výsledky krvných testov. Tak, O.K.

Tretí deň, okolo 12ej naobed som už vedel, že tentokrát tam ostanem, pretože akýkoľvek pohyb bol problematický a Chruňo s Piňatom na mna pozerali, či umriem, alebo som už umrel. V nemocnici ma položili na lôžko a pichli do mňa infúziu. Lôžko bolo robené na výšku priemerného kambodžana .. teda pre mňa malé (meriam cca 185cm). Dali mi vypiť Smectu, ale nedali mi pohár ani vodu. Piňat teda miešal Smectu do malých nádobiek, ktoré sa používajú na prevoz vzoriek ľudských exkrementov. Sestrička sa z nás rehotala, mne do smiechu nebolo ... verím, že používajú vždy nové a neumývajú ich niekde vzadu. Doktorka vybrala nejaké tabletky, vysypala ich na holú ruku a dala Piňatovi, aby mi ich podal. Hygiena sa im asi veľmi nepáči ani v nemocnici. Nabehol sestričiak (sestrička v mužskom prevedení) a spravil nejaký pohyb rukou. Kým som pochopil, že mám ísť za ním, tak ma už ťahal za infúziu do vozíka. Ideme na izbu. Neviem, či som sa tešil, alebo bál ... v každom prípade, veril som tým ľuďom, že vedia čo robia. V polke cesty vybehla naproti nejaká ženská v bielom, niečo na diaľku zakričala a vozík sa otočil naspať na urgentný príjem. Nemal som nič proti, celkom sa mi páčilo, že ma vozia :). Na príjme doktor vybral nejaké zvláštne pero, spravil zopár neidentifikovateľných pohybov a vozík sa začal vracať. Tentokrát však odbočil doľava, cez nádvorie. Pochopil som, že ideme konečne na lôžko. Cestou sme si všimli, že ľudia v nemocnici normálne "kempujú". Celé rodinky sedeli medzi stromami, mali natiahnuté siete na spanie, ryžu ... jednoducho všetko. Chápal som, že to bude sučasťou ich rodinného života, ktorý tak milujú, ale to som ešte nevedel, že bez rodiny to v nemocnici môže byť tak tažké.

Na moje prekvapenie, mám luxusnú izbu, v rámci pomerov, samozrejme. Sám na izbe a ešte aj klíma a ventilátor! No luxus za 50$/noc :). Do 20min bolo okolo mňa 5 doktorov a veci sa dali do pohybu. Na infúzii mi začali pribúdať rôzne flaštičky s antibiotikami a mne časom začalo byť lepšie. Aj vysvetlovanie išlo lepšie a dokonca, boli tam aj takí, čo vedeli dobre anglicky. Len škoda, že na záchod bolo treba chodiť cez chodbu a s kľúčikom. Držiaku na infúzie nefungovali koliečka a tak ho bolo treba zakaždým zdvihnúť do vzduchu. Záchod síce nemal dosku na sedenie a behali po ňom mravce, ale ja som sa pred ničím nezastavil (a ani som sa nemohol). Koniec koncov, komáre a mravce žili aj so mnou na izbe. Šváby, ktoré behali po dvore sa tam našťastie nedostali. Časom som si všimol ešte jednu zaujímavú vec - izba je super nelogicky vyriešená. Čokoľvek chcete spraviť, tak sa musíte postaviť. Vypnúť svetlo, zmeniť klímu, zapnúť ventilátor, nabiť mobil, ísť po vodu ... . Nič nebolo na dosah ruky.

Už neviem, ktorý deň to bol, začalo pršať. Nielen vonku, ale aj do mojej izby. Toto ma trošku vystrašilo. Vyšiel som teda po nejaký ten personál a ukazujem na zväčšujúcu sa škáru. "Water, water ... and bigger ... before small", vravím nechápavo vyzerajúcemu sestričiakovi. Asi by ste čakali, že ma presunie na inú izbu. Vyvediem Vás z omylu. Dal mi do ruky hrniec, že mám zbierať vodu. Vtedy som nechápavo pozeral zase ja. Našťastie zasiahla energická sestrička v stredných rokoch a presťahovala ma do inej izby. Tentokrát som už nemusel na záchod cez chodbu, pretože som dostal privátny. Dokonca držiaku na infúziu fungovali tri zo štyroch koliečok. A keďže som sa aj priučil, tak som rýchlo schmatol mop, aby som ním mohol vypínať a zapínať svetlo z postele. Chceli mi ho zobrať, ale nedal som sa.

Keď som vyhladol, čo bolo veľmi dobré znamenie, tak som sa po čase čakania na Chruňa a Piňata rozhodol, že už som dosť silný a môžem sa prejsť po vonku. Vodu som zohnal, chleba alebo sucháre ani náhodou. Keď som išiel od jedálne, do ktorej som ešte nemal odvahu ani vôjsť, tak si ma zastavila istá lokálna slečna.

"Kam idete, pane?"
"Hmmm, tak nenašiel som nič na jedenie, tak idem naspäť na izbu."
"A kde je Vaša izba?"
"Tu naľavo."
"A ste si istý, že to zvládnete?"
"Určite viete číslo a ako sa tam dostať?"
"To vyzerám až tak zle?"

Najprv som nechápal o čo ide, myslel som, že chce byť len milá a prípadne pomôcť stratenému bielemu ksichtu na infúzii, ale rýchlo som pochopil. Všetci tam totiž majú niekoho: rodičov, deti, starých rodičov alebo všetkých spolu. Od tejto chvíle ma začali strážiť. Nevedel som sa dostať ani na vzduch, pokiaľ tam neboli Piňat s Chruňom. Jednoducho, s tým, že tám niekoho stále máte, sa akoby počíta vopred. Ešte aj sestričiak sa vždy pýtal, kedy dorazia kamaráti.

Na záver by som rád dodal, že ma za dva dni a tri noci (a za 400$) dali poriadne do laty. Normálne jem a cítim sa dobre, hoci ešte sa pôjdem nechať preveriť. Napriek tomu, ako nemocnica vyzerala a tomu, že sestričiakovi spadla infúzia rovno na moju hlavu, doktori boli rýchli a to, čo spravili, fungovalo natoľko, aby som po opustení nemocnice prežil 24 hodín na letiskách a v lietadle bez väčších problémov. Zvyšný personál bol vskutku milý a nápomocný.

Ďakujem Chruňovi a Piňatovi za dodávky jedla a dobrej nálady do nemocnice! ;)



Váš Klátič!


p.s.: nebojte sa o mňa, zajtra idem k doktorke ;).

piatok 23. júla 2010

SINGAPORE - KUALA LUMPUR – PULAU PERHENTIAN

Po prílete do Singapuru a po úvodnom srdcervúcom zvítaní pri tlkote bežiaceho pásu sa k pôvodnému triu pridala Gabika (CL). Úvodné rady skúsených harcovníkov: Nepi a nejedz v metre, neopováž sa upustiť papierik od žuvačky a štandardné „to ešte nič nieje, uvidíš čo si ešte nevidela“ ma naladili do správnej ázijskej nálady. Hotelík v mestskej časti Little India bol príjemným prekvapením a večera v indickom deli zhovievavým gestom. Nasledovala večerná prechádzka zakončená maximálne neturistickým barom na 71. poschodí Swissôtel-a. Príjemne unavení a slovensky naladení sme o skorej tretej hodine rannej zatvorili tento miestny “lokál“.

Píše sa 10. júl, obed, a CL zapíja svoju prvú tabletku Lariamu. V nemom úžase hltá tragikomický príbeh o veveričke a Dr. Chruňovi, ktorý sa končí návštevou luxusnej nemocnice a prvou, ale nie poslednou dávkou protislintajúceho séra. Deň strávený štandardnou prechádzkou cez business district, Marina Bay a Esplanade okorenila nečakaná vojenská prehliadka. Ako sme sa z miestnych plagátov neskôr dozvedeli išlo len o nácvik, čo sa týkalo aj parašutistov a strihačiek nad našimi hlavami.


S cieľom ušetriť a niečo zažiť sme sa rozhodli vymeniť luxusné aerolinky za miestnu vlakovú súpravu Keretapi Tanah Melayu. Presun nočným vlakom zo Singaporu do Kuala Lumpur mal hneď niekoľko zvláštností. Lístok s nástupom v Singapore bol o viac ako polovicu drahší ako ten, ktorý nám predali za hranicami mesta a teda už v Malajzii. Spacie vozne neboli kupé a dosiaľ nepochopený miestny občan podpaľujúci suché zipsy na závesoch vzbudzoval nevôľu prižmúriť oko.
Piskot sprievodcu (niečo ako budíček v amerických vojenských filmoch) nám ujasnil pojem o čase a výstupnej stanici. Ani rýchly presun taxíkom k Petronas Twin Towers však nestačil na získanie voľných lístkov. Náhradný plán poskytli miestne záhrady, návšteva najväčšej voliéry vtákov na svete a večerná vyhliadka z KL Tower.


Nasýtení atmosférou hlavných miest sme sa na osobnú žiadosť CL vybrali stráviť pár dni na exotickom ostrove Pulau Perhentian. Z hostela sme odchádzali v skorých ranných hodinách práve v čase keď sa Španielsko stalo futbalovým majstrom. Malajci nás už po príchode zmiatli neuveriteľným záujmom o futbal. Keby sme sa na tento výlet vybrali pred rokom, pravdepodobne by sme si nemohli užívať vysmiate tváričky pri slove Slovakia a naše vlajky by neboli úplne náhodne rozhodené po baroch s veľkoplošnými obrazovkami. Ak uvážime radosť domácich z gólov na oboch stranách asi nikoho neprekvapí ako bujaro oslavovali “svoje víťazstvo“ na uliciach.

Po prílete do Kota Baru a krátkej návšteve miestnej nemocnice sme sa posilnení miestnymi plackami Roti vydali na lov taxíka. Náš kamarát na cesty, Lonely Planet, nás vopred varoval, že v Malajzii sa nás každý miestny “Taksi“ bude snažiť ošklbať. A preto nezlomení miestnym kartelom sme sa dopracovali k sympatickému šoférovi, ktorý nás zobral na hodinovú jazdu do prístavu za 30 ringidov (cca 90 CZK). Nasledovalo nalodenie na motorový čln, ktorý bol vkusne dekorovaný výstavou červených plávacích viest. Uvážime rýchlosť, ktorou nás dopravili na ostrov nikto nepochyboval o názve speed boat, len o skúsenostiach mladej posádky.
Pohľad na pláž s bielym pieskom, palmami a chutnými drevenými chatkami, ktorý sľuboval sprievodca sa nám naskytol hneď na móle.

Zrelaxované tváre mladých turistov nám v okamihu zmenili prudko poznávací zájazd na čisto dovolenkovú pohodičku. Vďaka Julesovi, ktorý nás vrúcne privítal na ostrove, poskytol základne informácie a ponúkol izbu v Shari la resorte, sme už o 20 minút ležali vyvalení na lehátkach malej súkromnej pláže. Barbecue pri západe slnka a podpultový predaj miestneho “Monkey juice-u“ naštartoval pamätnú párty. Pomedzi spoznávanie turistiek z rôznych krajín, divoké tančeky domorodcov, nám dobrú náladu pri návrate domov pokazila skutočnosť, že lokálna spoločnosť dokáže turistom nielen veľa dávať, ale aj brať.

streda 14. júla 2010

Mount Kinabalu (alebo prečo nekŕmiť veveričky)

Píše sa 7.7.2010, väčšina hostelových hostí ešte spí, aj keď slnko už prebúdza rímorské mestečko Kota Kinabalu k životu. Teplota sa dvíha z nočných 29°C na ešte nepríjemnejších 35°C. Nie, neprišli sme z flámu, ale balíme sa na výstup na najvšší vrch medzi Himalájami a Novou Guineou s názvom Mount Kinabalu o výške 4095,2mnm. Nastupujeme do lokálneho minubusu, teda obdoby miestnej "maršroutky" smerom Kinabalu National Park a výprava začína.

Pekne vytrasení z cesty absolvujeme miestnu byrokraciu a čakáme na sprievodcu. Pri pohľade na všade prítomných Britov a Austrálčanov, človek nadobúda pocit, že britská kolonizácia tu ešte neskončila. Aj prvá zmienka o tomto kopci z roku 1857n.l. pochádza od brita Hugha Lowa. Výstup v tej dobe bol o niečom úplne inom ako dnes. Neexistovali žiadne turistické chodníčky a na horu sa bolo treba "predrať" džungľou. Aby to nestačilo, tak ani zohnať šerpov na cestu nebolo tak jednoduché. V minulosti miestny verili, že horu obývajú duše ich zosnulých a na výstup museli byť chránení čírými kryštáľmi a zubami, ktoré samozrejme dodal "objednávateľ".  My sme našťastie nemuseli nosiť žiadne kryštály a zuby z Európy, pretože (povinný) sprievodca dnes funguje "po kapitalisticky", na prachy. Cesta má dnes tiež ďaleko od divokej džungle. Najnebezpečnejšie zviera, ktoré môžete cestou stretnúť, je komár alebo veverička. Spolu 2500 schodov pripomína skôr výstup na Empire State Building pešo. V každom prípade, zďaleka to nie je prechádzka po obchodnom centre a na eskalátory tiež (zatiaľ) nedošlo. Chodníku zároveň pridáva na obtiažnosti strmé stúpanie, ktoré je celú cestu rovnaké, až na vrchol. 

Akonáhle sa dostavil sprievodca, lokálny asi 15 ročný chalan, bez znalostí angličtiny, s vystrašenými očami, tak vyrážame. Sprievodca dostáva slušivé meno Pižďuch. Miestami obehávame bývalých kolonizátorov s ich šerpami a vďaka vysokej vlhkosti z nás tečie ešte viac ako doteraz. Podľa vekového rozloženia ostatných turistov sme rýchlo usúdili, že výstup je pripravený tak, aby ho zliezol každý. Náš Pižďuch, ktorý sa pred týmto výstupom pravdepodobne vrátil z iného výstupu, vyzeral, že sa v gumených crocsoch pravdepodbne nadnáša, pretože s ľahkosťou prekonáva akékoľvek nástrahy cesty a nevyzerá, že by sa nejako zapotil. Sprievodcovia v tejto krajine nemajú za úlohu komentovať okolité stromy, ani robiť akýkoľvek iný výklad. Zaradia sa vždy za posledného v skupine a sú užitočný až v prípade zranenia alebo inej neočakávanej udalosti. 

Po 6 hodinách stúpania sa okolo 6ej hodiny večer dostávame na základňu, kde nás čaká pár prekvapení. Prvé príjemné, večera bola pripravená, tak ako nám bolo sľúbené. Druhé menej príjemné, teplá voda na našej chatke netečie. Neviem, či to bolo našou prirodzenou lenivosťou alebo fyzickou vyčerpanosťou, ale jediné, čo sme dokázali, bolo len poriadne načerpať sily do ďalšieho dňa a uložiť sa v našej nevyhrievanej izbe, ktorú sme zdieľali s príslušníkom bývalých kolonizátorov s prízvukom, ktorý nám dal poriadne zabrať.

Na samotný vrchol sa štartovalo o 2ej ráno, tak aby každý turista mal šancu vytiahnúť foťák pri východe slnka. O 5ej sme boli na vrchole a rýchlo sme zistili, že zima, ktorá bola skoro ráno v chatke, bola len tréningom na skutočnú kosu. Po prechode z 35ich stupňov z dola do 4och stupňov na vrchole za jeden deň bol nakoniec východ slnka urputne očakávaný aj turistami bez elektroniky. 

Vrchol dosiahnutý a môže sa ísť naspäť, raňajky na základni nám dodávajú ďalšiu silu na zliezanie kopca a vidina obeda pod kopcom zase dostatočnú motiváciu. Zvolili sme športové tempo a doslova zbehávali dole kopcom. Pižďuch sa samozrejme ani nezapotil. V jednom z oddychových miest sme si dali osudnú pauzu. Chruňo s Klátičom sa rozhodli nakŕmiť zopár hladujúcich malajských veveričiek. Jedna z nich však podľa pravidla, podaj prst, vezmem ruku, namiesto poďakovania, učinila pokus o uchutnanie chruňovho palca. Na malajské veveričky sme týmto zanevreli. Nenechali sme sa ale týmito antituristickými tvormi zastrašiť a ponáhľali sa na obed. Celý výstup tam a naspäť trval 11 hodín čistého času a to sme boli rýchli. Pre porovnanie, rekord je 2,5 hodiny.

Na záver ešte múdra rada do života.  Nikdy neskúšajte kŕmiť divo žijúce veveričky, nech už máte akékoľvek nutkanie si nechať kusnúť do palca. Vakcíny na besnotu sú drahé a ich podávanie veľmi otravné. 

sobota 10. júla 2010

Fotky - Borneo - Kota Kinabalu Night Market

Fotky z Kota Kinabalu - Night Market

http://picasaweb.google.com/bgrekov/KotaKinabaluNightMarket

Borneo - Kota Kinabalu a Monsopiad

Singapur nám vôbec nestačil na to aby sme prekonali časový posun. Poslednú noc sme išli spať až nad ránom a vôbec to na druhý deň nevyzeralo pekne. Prebudil som sa na telefonát recepčnej, ktorá sa mi lámanou angličtinou pokúšala vysvetliť, že nie je možné mať neskorý check-out, na ktorom sme sa deň vopred dohodli. Nebol som ešte vôbec v stave sa s ňou hádať no asi po dvojminútovom monológu mi oznámila, že to vlastne možné je. Nechápajúc zmysel tohto rituálu som sa otočil na druhý bok a spal ďalej. O pár hodín nasledovalo naozajstné vstávanie, relatívne hektické balenie a čakanie v lobby na ten správny čas odchodu na letisko. Cesta, rýchly obed na letisku v Subway a samotný let prebehli bez problémov a poskytli nám čas sa naozaj prebrať. Cieľom nášho dvojhodinového letu bolo hlavné mesto Malajského štátu Sabah – Kota Kinabalu, ktoré domáci nenazvú inak ako KK (čítaj KEKE).

KK s asi 300 tisíc obyvateľmi je pomerné živé a moderné mesto. Na jednom mieste sa miešajú tradičné ázijské trhy s modernými obchodnými centrami a rekreačnými zariadeniami pre turistov. Mesto sa pôvodne volalo Jesselton a počas druhej svetovej vojny bolo zničené Japoncami a následne aj spojencami. Po vojne bolo mesto prebudované a neskôr premenované na Kota Kinabalu.

Náš hostel - Akinabalu Youth Hostel - sa nachádza priamo v centre a za primeranú cenu poskytuje slušné ubytovanie. Pohodová atmosféra, mladí ľudia a veľa zelene (Pre Chruňa: Sloveso v tej vete nie je naschvál!). Na recepcii pracujúce dámy síce nevykazujú prehnané množstvo inteligencie a ochoty poskytovať naozaj užitočné informácie ale môžete sa spoľahnúť, že si presne pamätajú ak im dĺžite nejaké peniaze. Informácie o cenách atrakcií vždy nadhodnotia tak o 20 až 50 percent.

Prvý večer sme sa vybrali do malajskej samoobslužnej reštaurácie, kde miestni s úžasným elánom sledovali majstrovstvá sveta vo futbale. Hralo Nemecko a Argentína a naša prítomnosť ich zjavne potešila. Malajzijčania sú naozajstní fanúšikovia, tešia sa z každého gólu, bez ohľadu na to, ktorý tím ho strelil. Jedlo bolo rovnako dobré ako atmosféra.

Skoré ráno opäť nevyšlo. Najprv to vďaka skvelým radám na recepcii vyzeralo s našim programom biedne ale nakoniec sme úspešne zmenili peniaze a sedeli v taxíku na ceste do tradičnej dediny kultúry Kadazan Dusun - Monsopiad. Dedina je nazvaná po legendárnom bojovníkovi a lovcovi lebiek Mosnopiadovi, ktorý, tak ako ostatní lovcovia lebiek, chránil svoju dedinu pred nepriateľmi. Na výstrahu im odsekával hlavy a vystavoval ich – z toho pochádza výraz lovcovia lebiek (head hunters). Aj keď ide o turistickú atrakciu, dedina je ako kultúrna pamiatka spravovaná jeho priamymi potomkami a poskytuje nenáročnú a interaktívnu prezentáciu tejto kultúry.

Dostali sme úžasnú sprievodkyňu – Normu, ktorá nebola klasickou turistickou sprievodkyňou stredoeurópskeho strihu ale dala do toho kus svojej duše. Všetko nám s úsmevom na tvári vysvetlila a s rovnakým úsmevom nás primäla strieľať z praku a fúkačky, chodiť na chodúľoch, čistiť ryžu, ochutnať ryžové víno... Norma je hrdá. Vysvetlila nám, že sušenie lebiek nepriateľa na slnku a ich vystavovanie vôbec nebolo barbarské, pretože to robili len so „zlými“ ľuďmi. Nechali sme jej na pamiatku slovenskú dvojeurovú mincu a nejaké české, za čo sme na oplátku dostali náhrdelníky a cenné rady ako sa dostať naspäť do KK verejnou dopravou za pätinovú cenu.