Borneo - Kota Kinabalu a Monsopiad

Singapur nám vôbec nestačil na to aby sme prekonali časový posun. Poslednú noc sme išli spať až nad ránom a vôbec to na druhý deň nevyzeralo pekne. Prebudil som sa na telefonát recepčnej, ktorá sa mi lámanou angličtinou pokúšala vysvetliť, že nie je možné mať neskorý check-out, na ktorom sme sa deň vopred dohodli. Nebol som ešte vôbec v stave sa s ňou hádať no asi po dvojminútovom monológu mi oznámila, že to vlastne možné je. Nechápajúc zmysel tohto rituálu som sa otočil na druhý bok a spal ďalej. O pár hodín nasledovalo naozajstné vstávanie, relatívne hektické balenie a čakanie v lobby na ten správny čas odchodu na letisko. Cesta, rýchly obed na letisku v Subway a samotný let prebehli bez problémov a poskytli nám čas sa naozaj prebrať. Cieľom nášho dvojhodinového letu bolo hlavné mesto Malajského štátu Sabah – Kota Kinabalu, ktoré domáci nenazvú inak ako KK (čítaj KEKE).

KK s asi 300 tisíc obyvateľmi je pomerné živé a moderné mesto. Na jednom mieste sa miešajú tradičné ázijské trhy s modernými obchodnými centrami a rekreačnými zariadeniami pre turistov. Mesto sa pôvodne volalo Jesselton a počas druhej svetovej vojny bolo zničené Japoncami a následne aj spojencami. Po vojne bolo mesto prebudované a neskôr premenované na Kota Kinabalu.

Náš hostel - Akinabalu Youth Hostel - sa nachádza priamo v centre a za primeranú cenu poskytuje slušné ubytovanie. Pohodová atmosféra, mladí ľudia a veľa zelene (Pre Chruňa: Sloveso v tej vete nie je naschvál!). Na recepcii pracujúce dámy síce nevykazujú prehnané množstvo inteligencie a ochoty poskytovať naozaj užitočné informácie ale môžete sa spoľahnúť, že si presne pamätajú ak im dĺžite nejaké peniaze. Informácie o cenách atrakcií vždy nadhodnotia tak o 20 až 50 percent.

Prvý večer sme sa vybrali do malajskej samoobslužnej reštaurácie, kde miestni s úžasným elánom sledovali majstrovstvá sveta vo futbale. Hralo Nemecko a Argentína a naša prítomnosť ich zjavne potešila. Malajzijčania sú naozajstní fanúšikovia, tešia sa z každého gólu, bez ohľadu na to, ktorý tím ho strelil. Jedlo bolo rovnako dobré ako atmosféra.

Skoré ráno opäť nevyšlo. Najprv to vďaka skvelým radám na recepcii vyzeralo s našim programom biedne ale nakoniec sme úspešne zmenili peniaze a sedeli v taxíku na ceste do tradičnej dediny kultúry Kadazan Dusun - Monsopiad. Dedina je nazvaná po legendárnom bojovníkovi a lovcovi lebiek Mosnopiadovi, ktorý, tak ako ostatní lovcovia lebiek, chránil svoju dedinu pred nepriateľmi. Na výstrahu im odsekával hlavy a vystavoval ich – z toho pochádza výraz lovcovia lebiek (head hunters). Aj keď ide o turistickú atrakciu, dedina je ako kultúrna pamiatka spravovaná jeho priamymi potomkami a poskytuje nenáročnú a interaktívnu prezentáciu tejto kultúry.

Dostali sme úžasnú sprievodkyňu – Normu, ktorá nebola klasickou turistickou sprievodkyňou stredoeurópskeho strihu ale dala do toho kus svojej duše. Všetko nám s úsmevom na tvári vysvetlila a s rovnakým úsmevom nás primäla strieľať z praku a fúkačky, chodiť na chodúľoch, čistiť ryžu, ochutnať ryžové víno... Norma je hrdá. Vysvetlila nám, že sušenie lebiek nepriateľa na slnku a ich vystavovanie vôbec nebolo barbarské, pretože to robili len so „zlými“ ľuďmi. Nechali sme jej na pamiatku slovenskú dvojeurovú mincu a nejaké české, za čo sme na oplátku dostali náhrdelníky a cenné rady ako sa dostať naspäť do KK verejnou dopravou za pätinovú cenu.