Mount Kinabalu (alebo prečo nekŕmiť veveričky)

Píše sa 7.7.2010, väčšina hostelových hostí ešte spí, aj keď slnko už prebúdza rímorské mestečko Kota Kinabalu k životu. Teplota sa dvíha z nočných 29°C na ešte nepríjemnejších 35°C. Nie, neprišli sme z flámu, ale balíme sa na výstup na najvšší vrch medzi Himalájami a Novou Guineou s názvom Mount Kinabalu o výške 4095,2mnm. Nastupujeme do lokálneho minubusu, teda obdoby miestnej "maršroutky" smerom Kinabalu National Park a výprava začína.

Pekne vytrasení z cesty absolvujeme miestnu byrokraciu a čakáme na sprievodcu. Pri pohľade na všade prítomných Britov a Austrálčanov, človek nadobúda pocit, že britská kolonizácia tu ešte neskončila. Aj prvá zmienka o tomto kopci z roku 1857n.l. pochádza od brita Hugha Lowa. Výstup v tej dobe bol o niečom úplne inom ako dnes. Neexistovali žiadne turistické chodníčky a na horu sa bolo treba "predrať" džungľou. Aby to nestačilo, tak ani zohnať šerpov na cestu nebolo tak jednoduché. V minulosti miestny verili, že horu obývajú duše ich zosnulých a na výstup museli byť chránení čírými kryštáľmi a zubami, ktoré samozrejme dodal "objednávateľ".  My sme našťastie nemuseli nosiť žiadne kryštály a zuby z Európy, pretože (povinný) sprievodca dnes funguje "po kapitalisticky", na prachy. Cesta má dnes tiež ďaleko od divokej džungle. Najnebezpečnejšie zviera, ktoré môžete cestou stretnúť, je komár alebo veverička. Spolu 2500 schodov pripomína skôr výstup na Empire State Building pešo. V každom prípade, zďaleka to nie je prechádzka po obchodnom centre a na eskalátory tiež (zatiaľ) nedošlo. Chodníku zároveň pridáva na obtiažnosti strmé stúpanie, ktoré je celú cestu rovnaké, až na vrchol. 

Akonáhle sa dostavil sprievodca, lokálny asi 15 ročný chalan, bez znalostí angličtiny, s vystrašenými očami, tak vyrážame. Sprievodca dostáva slušivé meno Pižďuch. Miestami obehávame bývalých kolonizátorov s ich šerpami a vďaka vysokej vlhkosti z nás tečie ešte viac ako doteraz. Podľa vekového rozloženia ostatných turistov sme rýchlo usúdili, že výstup je pripravený tak, aby ho zliezol každý. Náš Pižďuch, ktorý sa pred týmto výstupom pravdepodobne vrátil z iného výstupu, vyzeral, že sa v gumených crocsoch pravdepodbne nadnáša, pretože s ľahkosťou prekonáva akékoľvek nástrahy cesty a nevyzerá, že by sa nejako zapotil. Sprievodcovia v tejto krajine nemajú za úlohu komentovať okolité stromy, ani robiť akýkoľvek iný výklad. Zaradia sa vždy za posledného v skupine a sú užitočný až v prípade zranenia alebo inej neočakávanej udalosti. 

Po 6 hodinách stúpania sa okolo 6ej hodiny večer dostávame na základňu, kde nás čaká pár prekvapení. Prvé príjemné, večera bola pripravená, tak ako nám bolo sľúbené. Druhé menej príjemné, teplá voda na našej chatke netečie. Neviem, či to bolo našou prirodzenou lenivosťou alebo fyzickou vyčerpanosťou, ale jediné, čo sme dokázali, bolo len poriadne načerpať sily do ďalšieho dňa a uložiť sa v našej nevyhrievanej izbe, ktorú sme zdieľali s príslušníkom bývalých kolonizátorov s prízvukom, ktorý nám dal poriadne zabrať.

Na samotný vrchol sa štartovalo o 2ej ráno, tak aby každý turista mal šancu vytiahnúť foťák pri východe slnka. O 5ej sme boli na vrchole a rýchlo sme zistili, že zima, ktorá bola skoro ráno v chatke, bola len tréningom na skutočnú kosu. Po prechode z 35ich stupňov z dola do 4och stupňov na vrchole za jeden deň bol nakoniec východ slnka urputne očakávaný aj turistami bez elektroniky. 

Vrchol dosiahnutý a môže sa ísť naspäť, raňajky na základni nám dodávajú ďalšiu silu na zliezanie kopca a vidina obeda pod kopcom zase dostatočnú motiváciu. Zvolili sme športové tempo a doslova zbehávali dole kopcom. Pižďuch sa samozrejme ani nezapotil. V jednom z oddychových miest sme si dali osudnú pauzu. Chruňo s Klátičom sa rozhodli nakŕmiť zopár hladujúcich malajských veveričiek. Jedna z nich však podľa pravidla, podaj prst, vezmem ruku, namiesto poďakovania, učinila pokus o uchutnanie chruňovho palca. Na malajské veveričky sme týmto zanevreli. Nenechali sme sa ale týmito antituristickými tvormi zastrašiť a ponáhľali sa na obed. Celý výstup tam a naspäť trval 11 hodín čistého času a to sme boli rýchli. Pre porovnanie, rekord je 2,5 hodiny.

Na záver ešte múdra rada do života.  Nikdy neskúšajte kŕmiť divo žijúce veveričky, nech už máte akékoľvek nutkanie si nechať kusnúť do palca. Vakcíny na besnotu sú drahé a ich podávanie veľmi otravné.