Po prílete do Singapuru a po úvodnom srdcervúcom zvítaní pri tlkote bežiaceho pásu sa k pôvodnému triu pridala Gabika (CL). Úvodné rady skúsených harcovníkov: Nepi a nejedz v metre, neopováž sa upustiť papierik od žuvačky a štandardné „to ešte nič nieje, uvidíš čo si ešte nevidela“ ma naladili do správnej ázijskej nálady. Hotelík v mestskej časti Little India bol príjemným prekvapením a večera v indickom deli zhovievavým gestom. Nasledovala večerná prechádzka zakončená maximálne neturistickým barom na 71. poschodí Swissôtel-a. Príjemne unavení a slovensky naladení sme o skorej tretej hodine rannej zatvorili tento miestny “lokál“.
Píše sa 10. júl, obed, a CL zapíja svoju prvú tabletku Lariamu. V nemom úžase hltá tragikomický príbeh o veveričke a Dr. Chruňovi, ktorý sa končí návštevou luxusnej nemocnice a prvou, ale nie poslednou dávkou protislintajúceho séra. Deň strávený štandardnou prechádzkou cez business district, Marina Bay a Esplanade okorenila nečakaná vojenská prehliadka. Ako sme sa z miestnych plagátov neskôr dozvedeli išlo len o nácvik, čo sa týkalo aj parašutistov a strihačiek nad našimi hlavami.
S cieľom ušetriť a niečo zažiť sme sa rozhodli vymeniť luxusné aerolinky za miestnu vlakovú súpravu Keretapi Tanah Melayu. Presun nočným vlakom zo Singaporu do Kuala Lumpur mal hneď niekoľko zvláštností. Lístok s nástupom v Singapore bol o viac ako polovicu drahší ako ten, ktorý nám predali za hranicami mesta a teda už v Malajzii. Spacie vozne neboli kupé a dosiaľ nepochopený miestny občan podpaľujúci suché zipsy na závesoch vzbudzoval nevôľu prižmúriť oko.
Piskot sprievodcu (niečo ako budíček v amerických vojenských filmoch) nám ujasnil pojem o čase a výstupnej stanici. Ani rýchly presun taxíkom k Petronas Twin Towers však nestačil na získanie voľných lístkov. Náhradný plán poskytli miestne záhrady, návšteva najväčšej voliéry vtákov na svete a večerná vyhliadka z KL Tower.
Nasýtení atmosférou hlavných miest sme sa na osobnú žiadosť CL vybrali stráviť pár dni na exotickom ostrove Pulau Perhentian. Z hostela sme odchádzali v skorých ranných hodinách práve v čase keď sa Španielsko stalo futbalovým majstrom. Malajci nás už po príchode zmiatli neuveriteľným záujmom o futbal. Keby sme sa na tento výlet vybrali pred rokom, pravdepodobne by sme si nemohli užívať vysmiate tváričky pri slove Slovakia a naše vlajky by neboli úplne náhodne rozhodené po baroch s veľkoplošnými obrazovkami. Ak uvážime radosť domácich z gólov na oboch stranách asi nikoho neprekvapí ako bujaro oslavovali “svoje víťazstvo“ na uliciach.
Po prílete do Kota Baru a krátkej návšteve miestnej nemocnice sme sa posilnení miestnymi plackami Roti vydali na lov taxíka. Náš kamarát na cesty, Lonely Planet, nás vopred varoval, že v Malajzii sa nás každý miestny “Taksi“ bude snažiť ošklbať. A preto nezlomení miestnym kartelom sme sa dopracovali k sympatickému šoférovi, ktorý nás zobral na hodinovú jazdu do prístavu za 30 ringidov (cca 90 CZK). Nasledovalo nalodenie na motorový čln, ktorý bol vkusne dekorovaný výstavou červených plávacích viest. Uvážime rýchlosť, ktorou nás dopravili na ostrov nikto nepochyboval o názve speed boat, len o skúsenostiach mladej posádky.
Pohľad na pláž s bielym pieskom, palmami a chutnými drevenými chatkami, ktorý sľuboval sprievodca sa nám naskytol hneď na móle.
Zrelaxované tváre mladých turistov nám v okamihu zmenili prudko poznávací zájazd na čisto dovolenkovú pohodičku. Vďaka Julesovi, ktorý nás vrúcne privítal na ostrove, poskytol základne informácie a ponúkol izbu v Shari la resorte, sme už o 20 minút ležali vyvalení na lehátkach malej súkromnej pláže. Barbecue pri západe slnka a podpultový predaj miestneho “Monkey juice-u“ naštartoval pamätnú párty. Pomedzi spoznávanie turistiek z rôznych krajín, divoké tančeky domorodcov, nám dobrú náladu pri návrate domov pokazila skutočnosť, že lokálna spoločnosť dokáže turistom nielen veľa dávať, ale aj brať.
